spiare messaggi di un cellulare Disattivazione controllo parentale android Sms spia gratis link Spiare iphone jailbroken Jaki keylogger Spiare cellulare android app Programmi spia source Spia localizzazione iphone Spia telefono gratis Come spiare Come controllare Programma spia x iphone Spia per telefonino Whatsapp Registro chiamate whatsapp Qualcuno può Spiare un cellulare tramite imei Controllare sms click here Best keylogger software for xp Software spia per cellulari free download learn more here Keylogger software windows 10 Free iphone Controllo genitori tv click Cellulare spia iphone 5 article source Cellulare spia spy phone Come Keylogger para Us spy italy Leggere sms su web pocket 3 Programma controllo accessi pc Spy Software spia android whatsapp keylogger buat android programmi spia per pc gratis mobile tracker
 

Bratislava Otvorene

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

Otázka je, či sa náhodou nezmením na Slovenku

http://kultura.sme.sk/c/6285521/otazka-je-ci-sa-nahodou-nezmenim-na-slovenku.html

Slovensko už pre mňa nie je to isté safari, ako keď som sem prišla /Illah van Oijen/

 

„Slovensko už pre mňa nie je to isté safari, ako keď som sem prišla,“ hovorila na vernisáži svojej výstavy holandská fotografka Illah van Oijen so smiechom. Výstavu nazvala Súkromný verejný priestor, lebo to najlepšie vystihuje to, čo fotí. Žije tu už sedem rokov, no stále sa jej darí vidieť našu krajinu očami cudzinky.

Samostatnú výstavu v galérii máte prvýkrát. Prečo až teraz?

„Vždy som sa sústredila iba na projekty, na ktorých som robila – či to boli knihy, diskusie alebo čosi iné. Uvedomovala som si, že som veľkú výstavu ešte nemala, ale som rada, že to prišlo až teraz. Pracovala som na tom päť rokov a mám čo ukázať. Navyše, svoju prácu nevnímam vyslovene ako umeleckú. Svojim fotkám dávam historický a sociálny kontext. Je to tak viac o výskume sveta okolo nás než o umení. Moje fotografie preto môžu byť v galérii, ale môžu byť aj v novinách, v knihách, kdekoľvek – hlavné je, aby sa dostali k ľuďom čo najbližšie. Nie je to v nich však vyslovene negatívna správa – naopak snažím sa ukázať, akí sú ľudia krásni, ako reagujú, ako žijú a ako náš svet vyzerá.“

Prečo sa volá Súkromný verejný priestor?

„Vždy som fotila najmä verejný priestor. Keď som si však dávala dohromady fotografie na výstavu, zistila som, že to nie je dosť výstižné. Vždy mi totiž ide o akúsi hranicu, ktorú v priestore hľadám – hranicu súkromného, verejného, osobného a spoločného.“

Zistili ste, ako na Slovensku vnímame verejný priestor?

„Áno. Dá sa to povedať celkom jednoducho - to, čo je súkromné sa odohráva vnútri. Ľudia nemajú pocit, že verejný priestor je niečo, čo môžu pozitívne ovplyvniť. Mňa napríklad prekvapuje, že všade sú tu billboardy. Keď to poviem kamarátovi, ktorý sa tu narodil, tak povie, že to tak skrátka je a hotovo. Že sa s tým predsa nedá nič robiť, že človek to nemôže nijak zmeniť. V Holandsku je to celkom iné. Tam platí to, že ľudia sa viac zaujímajú o svoje prostredie. Keď sa im niečo nepáči, tak sa sťažujú alebo robia také kroky, aby došlo k zmene.“

Vidíte náš nezáujem ako výsledok našej politickej minulosti?

„Áno, ale už je tu predsa nová generácia, ktorá si tie časy vôbec nepamätá a napriek tomu v nich isté stereotypy pretrvávajú.“

Bratislava 8/2007, Na Slavíne

Prišli ste z Holandska a hovoríte Slovákom, ako sa dajú veci zmeniť. Nestretli ste sa tu s akousi nevraživosťou kvôli tomu, čo robíte?

„Nie, musím povedať, že sa mi to naozaj nestalo. To, čo robím je iba snaha pozitívne zmeniť či ovplyvniť to, čo môžem. Príkladom je aj Dobrý trh, ktorý s ďalšími organizujeme na Panenskej ulici. Je to taká skvelá akcia, že proti nej snáď ani nemôže nikto namietať.“

Dobrý trh je vlastne ukážkou toho, že máme verejný priestor, ktorý môžeme využívať.

„Presne tak. Hlavne však ide o to, že často sa stáva, že iba kritizujeme. Už som tiež mala pocit, že niekoľko rokov iba hovorím, že toto je zle, tamto je zle. Potom som si uvedomila, že je lepšie robiť veci v pozitívnom duchu a ukazovať, ako niečo funguje než naopak. Do Dobrého trhu sa zapojilo veľmi veľa výrobcov a predajcov, všetky prevádzky na Panenskej a naozaj sa ukázalo, že sa to dá.“

Vydali ste už dve fotografické knihy a pracujete na tretej. Je to také jednoduché, alebo ste skrátka veľmi vytrvalá?

„Stále si pamätám, ako veľmi ma odhovárali už od prvej, všetci vraveli, že vydať na Slovensku knihu s fotografiami je nemožné. Jednoduché to práve nie je. (smiech) Ale keď to naozaj veľmi chcete, tak urobíte všetko pre to, aby to vyšlo. Nevedela som ako sa robí kniha, bolo to naozaj iba o chcení. Teraz už mám skúsenosti tak to ide lepšie.“

Bratislava 4/2007, Kamenné námestie, Hotel Kyjev, jedna z bratislavských vlajkových lodí modernistickej architektúry a interiérového dizajnu, sa od jesene 2011 nevyužíva a čaká na zbúranie. Na pravej strane ‘nadstavba’, ktorá sa za posledných 5 rokov nezmenila.

Pozeráte sa už na Bratislavu inak ako keď ste do nej prišli?

„Je pre mňa stále ťažšie a ťažšie nájsť v nej niečo, čo odfotím. Ale to sa deje aj preto, lebo chodím menej po uliciach s fotoaparátom. Fotím veľmi cielene, miesto si vytipujem a potom tam chodievam a hľadám to, čo potrebujem. Ale musím povedať, že minulý rok som ešte jednu dobrú fotku v Bratislave urobila.(smiech) Chcem však urobiť novú edíciu knihy o Bratislave, lebo sa vypredala a za päť rokov sa tu už aj čosi zmenilo.“

Sú Košice a Bratislava veľmi odlišné?

„Vo výzore sú si vlastne veľmi podobné, ale pocit z Košíc je celkom iný, ako pocit z Bratislavy. Je to v tom ako tam ľudia žijú, akú majú mentalitu. Žijem v Bratislave, ale nechodievam často na sídliská. V Košiciach som bývala na rozličných miestach, bola to iná skúsenosť. Tam som na sídliskách strávila viac času – sú postavené na kopcoch, až celé Košice vyzerajú ako Rím obklopený siedmimi vrchmi.“

Koľko času ste tam strávili?

„Práca na knihe mi trvala dva a pol roka. Chcela som to stihnúť za rok a pol, medzitým mi však zomrela mama aj babka, potom sa mi narodila dcérka Meda. Bolo to veľmi hektické – cesty do Holandska, Bratislavy, Košíc. Vždy keď som tam mohla ísť som bola veľmi rada. Bol to super zážitok.“

Košice 6/2009, Hlavná ulica Vchod do Dargova, prvého nákupného centra v Košiciach. Mozaiku pre túto budovu vytvoril v roku 1986 známy sochár Imrich Vanek.

A aká je Žilina, ktorú práve fotíte?

„Uvidím. Zatiaľ som tam bola fotiť trikrát, mám niekoľko dobrých fotiek. Zásadný rozdiel je v tom, že tam funguje centrum Stanica Žilina-Záriečie. Vždy som do Žiliny chodila práve kvôli Stanici. Myslím, že je to zázračné miesto. Celý svet sa tam deje v malom. Mám pocit, že Stanica a jej ľudia vychovávajú celú jednu generáciu v kultúre – tým, ako ju sami vnímajú a ako ju tvoria. Tam je vidno, že sa čosi dá urobiť – majú cyklotrasy, dokonca budú mať aj kunsthalle. Pamätám, že ma volali už v roku 2006, aby som prišla a fotila ich mesto. Vtedy som to ešte nechápala.“

Fotografujete na film, prečo?

„Mám veľmi zložitý vzťah s digitálnym fotoaparátom. Neviem sa s ním sústrediť na fotografovanie, skoncentrovať sa na všetko čo sa okolo mňa deje. Navyše mám pocit, že so svojím fotoaparátom na film neruším okolie a neovplyvňujem ho. Určite nie tak, ako by som ho rušila cvakaním s digitálom. Z každého miesta mám jeden, maximálne dva zábery. A som v tom veľmi staromódna – páči sa mi totiž, ako vyzerajú fotky odfotené na film.“

Žilina 8/2011, Ak nemáte auto, ktorým môžete ísť po diaľnici, toto je jediná cesta ako sa dostanete z centra mesta do časti Budatín v Žiline.

Ste známa zamietavým postojom k množstvu billboardov v našej krajine. Najnovšie vystupujete aj v iniciatíve Stojím si za názorom. Prečo vás práve billboardy tak popudzujú?

„Doteraz si živo pamätám, ako som pricestovala prvýkrát do Bratislavy a vystúpila na Námestí SNP. Vyzeralo to, ako by som mala byť v centre New Yorku, lebo všetko bolo oblepené billboardmi. Nebol to však New York, a preto to celé vyzeralo veľmi bizarne. Môj kamarát, ktorý sem pricestoval túžil spať jednu noc v hoteli Kyjev, iba preto, lebo chcel vedieť, aké to je, mať pred oknom billboard a nič skrz neho nevidieť. On ma trochu nakopol a začala som si viac všímať, prečo je to tu tak a v iných krajinách inak. Napríklad v Holandsku je veľmi málo billboardov. Vieme totiž, že máme veľmi málo priestoru, a ten si zaslúži, aby sme ho ochránili a aby sme ho využívali rozumne.“

V čom je u nás problém?

„Najmä v legislatíve. V iných krajinách platia prísnejšie zákony. Respektíve – na Slovensku je to tak, že aj keď nejaká legislatívna úprava v tomto prípade existuje, nerešpektuje sa tak prísne, ako by sa mala. Tiež je v tom otázka spoločenského dobra. Viem si predstaviť, že niekto má malú záhradku kdesi na vidieku a ponúknu mu veľké peniaze, keď v nej postaví obrovský billboard. Rozumiem, že tomu človeku to možno ohromne finančne pomôže, ale pomôže to celej spoločnosti? Prečo by mal byť napríklad plagát propagujúci stavebný materiál pri ceste s krásnym výhľadom na kopce? Nech je v časopise o stavaní a bývaní, kde bude oveľa efektívnejší.“

Bratislava 12/2008, Páričkova ulica Autobusová stanica Mlynské Nivy, bežný pohľad na Slovensku: Dva mesiace staré billboardy stále nie sú odstránené.

Môžeme to zmeniť?

„Samozrejme, preto o tom toľko hovorím a viem, že v tom nie som sama. A naozaj si myslím ba verím, že momentálnu situáciu s množstvom billboardov, najmä v historických centrách miest, môžeme zmeniť. Veď je to šialené – napríklad, vždy keď vymieňajú plagát na Americkom námestí v Bratislave, vidno nádherný reliéf, to isté na Hodžovom námestí, kde plagát zakrýva nápis „Mesto mieru“. Uvedomujem si, že najmä zvyšky socialistického umenia vo verejnom priestore majú množstvo negatívnych konotácií. Nedá sa to však prekonať tým, že o verejný priestor úplne stratíme záujem.“

Súvisí nevšímavosť voči verejnému priestoru s tým, že nie sme „trénovaní“ na vnímanie umenia?

„Lasica a Satinský v jednej pesničke spievajú – len keď máme plné brucho, môžeme vnímať umenie. Je na tom niečo pravdy. (smiech) Keď som bola v Rusku počas štúdia, tak mi tam domáci rozprávali príbeh z doby, keď bola vojna. Ľudia už nemali čo jesť, ale večer išli do divadla, aby na to zabudli, aby mali čosi, čo ich pozdvihne. Tu to zrejme ešte nie je také zlé, aby ľudia museli chodiť do divadla zabúdať na realitu.“

Galanta 9/2011, ul. Esterházyovcov Tento kaštieľ dal postaviť v roku 1600 František Esterházy a je známy ako Renesančný kaštieľ. Pre verejnosť je otvorený od roku 1992, konajú sa tu výstavy a sviatočné udalosti. Druhý veľký kaštieľ v Galante, Neogotický kaštieľ, má zrekonštruovanú historickú záhradu, ale budova sa rozpadáva a mesto hľadá vhodného investora. Tretí kaštieľ v časti mesta nazvanej Nebojsa schátral a tehly z neho rozpredali Rómovia popri ceste.

Zmenilo vás Slovensko?

„Tvrdohlavá a cieľavedomá som bola vždy. Moja mama bola v aktivistkou v 70. rokoch. Squatovala na viacerých miestach, ktoré sú dodnes vďaka tomu zachované. Ona začala snáď prvá s makrobiologickou reštauráciou v Haagu, keď mala iba 22 rokov a tá reštaurácia tiež funguje dodnes. Mala som dobrý príklad. Ona mi ukázala, že keď čosi robíš, môžeš svet okolo seba ovplyvniť – nielen pre seba, ale pre množstvo ďalších. Keď som odchádzala z Holandska, prevládal v nás pocit, že už všetko máme, že už nič netreba meniť. Na Slovensku mám oveľa silnejší pocit, že tu ešte treba čosi robiť pre zmenu – nezáleží na tom, či to robím v malom alebo vo veľkom. Mám skrátka dobrý pocit z toho, že môžem urobiť čosi dobré v živote.“

Bojíte sa niekedy, že prestanete vidieť Slovensko očami cudzinky?

„Otázka skôr je - či sa ja náhodou nezmením na Slovenku. (smiech) Myslím však, že navždy budem tá bludná Holanďanka. To sa nedá zmeniť. Uvedomujem si však, že keď človek začne rozprávať a rozmýšľať v inom jazyku, veľmi ho to ovplyvní.“

Košice 6/2009, Staničné námestie, Bývalá kontrolná veža pred železničnou stanicou. Špeciálne pre
majstrovstvá sveta v hokeji v roku 2011 bolo pred stanicu položených niekoľko kvetináčov a táto veža bola odstránená.

nedeľa 4. 3. 2012 16:48 | Jana Močková
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME. (Predplaťte si SME cez internet.)
© 2012 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.


Illah van Oijen - na Slovensko prišla v roku 2005. Zatiaľ jej vyšli dve fotografické knihy: Bratislava - mesto na mieru a Košice - dzivosť v srdci. Práve pripravuje tretiu knihu, ktorá bude o Žiline, je spoluorganizátorkou Dobrého trhu. V Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave je práve jej výstava s názvom Súkromný verejný priestor, ktorej kurátorom je Aurel Hrabušický.

Foto: SME - GABRIEL KUCHTA


Čítajte viac: http://kultura.sme.sk/c/6285521/otazka-je-ci-sa-nahodou-nezmenim-na-slovenku.html#ixzz1oEgnZ4PR

 

Copyright © 2017 Bratislava Otvorene. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.